Anna Nagyová: Psia duša v ľudskom srdci
Anna Nagyová je na prvý pohľad sympatické, mladé a jemné žieňa. V jej vnútri sa však skrýva silná osobnosť, ktorá s levím srdcom bojuje za práva zvierat a ich šťastný život. Založila občianske združenie s priliehavým názvom Psia duša a zachraňuje psie dušičky z celého Slovenska.
Anna Nagyová založila občianske združenie s priliehavým názvom Psia duša a zachraňuje psie dušičky z celého Slovenska.
Autor: Občianske združenie Psia duša
Akú ste mali motiváciu pri zakladaní Psej duše?
Už odmalička som chcela pomáhať opusteným zvieratám. Domov som nosila všetky, ktoré som našla, neskôr som sa stala dobrovoľníčkou v miestnom útulku. Vnútorne som cítila, že chcem pomáhať tým, ktorí to potrebujú a ktorí sú závislí od nás ľudí. Psia duša bola v začiatkoch ‚len‘ webová stránka, kde sa objavovali informácie o útulkoch, ponuka zvierat na adopciu, príbehy. K založeniu občianskeho združenia ma motivoval psík Jack. Mal ťažký osud, zrazilo ho auto a on nehybne ležal celý deň v zime na zástavke a čakal na smrť od zimy, hladu a bolesti. Dobrí ľudia však začali hľadať pomoc a tak sa dostal ku mne. Nevedela som ani spávať pre tú bezmocnosť, kde zohnať financie na život zachraňujúcu operáciu. Vedela som, že Jack je odkázaný len a len na mňa, inak nemá šancu. Operácia sa podarila a ja nikdy nezabudnem na ľudí, ktorí mi v tej chvíli pomohli a podporili ma. Bez nich by sme to nezvládli. Po Jackovom úspešnom umiestnení v novom domove v Brne som sa rozhodla, že na Slovensku založím OZ (občianske združenie), ktoré sa bude venovať aj takýmto prípadom.
Čo všetko je náplňou činnosti vášho občianskeho združenia?
Hlavným cieľom je, aby každé opustené zviera raz našlo svoj domov. To je najdôležitejšie. Útulok má byť len prestupná stanica, len dočasné riešenie. Ďalšia pomoc spočíva v budovaní siete dočasných opatrovníkov, zabezpečovaní prevozov, finančnej pomoci vždy tam, kde je to potrebné, v preplácaní náročných finančných operácií a liečbe opustených zvierat, v poskytovaní financií aj materiálnej pomoci útulkom a občianskym združeniam na Slovensku. Tiež sa podieľame na osvete, informovaní verejnosti a na zmene legislatívy v oblasti ochrany zvierat.
Vaše združenie má takmer 88-tisíc fanúšikov a to už je slušná kôpka. Ako sa vám to darí?
Je za tým mnoho práce, celé hodiny, vlastne celé dni aj noci na internete. Propagujeme, inzerujeme, posielame maily, hľadáme možnosti medializácie, prostredníctvom ktorej získavame fanúšikov. Pre nás je veľmi podstatné, aby o nás vedelo čo najviac ľudí. Vytvárame základňu podporovateľov a sme naozaj vďační za každého ďalšieho, ktorý sa k nám pridá. Pretože čím viac ľudí sa spojí, tým viac zvierat môžeme spoločne zachrániť.
Viete, koľko psov vám prešlo rukami? Vediete si nejakú štatistiku, koľkých sa podarilo umiestniť, koľkí ešte čakajú na nové domovy, koľkí adepti na nový domov pribudli a podobne?
Nie sme klasický útulok, tak je ťažko presne určiť čísla. Samozrejme, aj naši členovia si berú zvieratá do dočasnej opatery, ale tým, že pomáhame zvieratám z celého Slovenska, či už od súkromných záchranárov, jednotlivcov alebo aj od útulkov či občianskych združení, tak presné štatistiky nemáme.
Určite ste prežili mno ho psích príbehov, vyliečili mnoho psích duší, ale spomínate si na nejaký príbeh, ktorý sa vám dostal pod kožu najviac?
Áno, je to tak. Je veľmi veľa smutných príbehov, pre mňa je hrozné už len pomyslenie na to, že ‚vraj človek‘ je schopný vyhodiť vlastné zviera na ulicu, poprípade zaviezť do iného mesta či lesa, nasadnúť do auta a v spätnom zrkadle sledovať, ako sa psík pokúša dobehnúť ho…
Ľudská ľahostajnosť, sebeckosť a krutosť nepozná hraníc. Ak niekto nemá rád zvieratá, tak mu to neberiem, nech si ich nezaobstará, ale utýrať zviera? Alebo si psíka zohnať a neskôr ho vyhodiť ako nepotrebnú vec? Denne nachádzame zvieratá na ulici, šteniatka v igelitkách či krabiciach, zvieratá priviazané o strom v lese, ubité a utýrané, zvieratá v zlom stave, psy vyhodené na diaľniciach…
Prípadov, ktoré sa mi dostali pod kožu a ešte teraz z nich mám slzy v očiach, je viac. Napríklad staručká, slepá, hluchá sučka Larinka, vyhodená na kraji cesty v príšernom stave, na hranici života a smrti. Podarilo sa ju dostať z najhoršieho vďaka Majke z Bratislavy, a aj keď to nebolo ľahké, bojovali. Najkrajšie chvíle až do svojej smrti prežila u Katky v ČR. Krátke, ale o to intenzívnejšie a ja som rada, že zažila aj niečo pekné. Alebo Belka. Žila dva roky pod mostom. Kŕmil ju pracovník železnice, vďaka ktorému prežila. Smutný osud psíka Kasperka sa mi vryl do srdca o to viac, že som ho poznala osobne a prežívala každú jednu minútu s ním. Našli ho na okraji lesa, zúboženého, ležal v mláke, zničený a vychudnutý. Veľmi sme bojovali o jeho záchranu, chceli sme, aby zažil aj niečo pekné. Po infúziách nastalo zlepšenie a keď sme si mysleli, že už bude dobre, že už vrtí chvostíkom a zaujíma sa o iné psíky, tak nastal zlom a Kasperko nám odišiel, v Miškinom náručí, obklopený ľuďmi, ktorí si ho za ten krátky čas obľúbili.
Má Psia duša veľa spolupracovníkov? Ako funguje komunikácia medzi útulkami, občianskymi združeniami, karanténnymi stanicami? Pomáhajú si a fungujú všetky ako jeden tím?
Našimi spolupracovníkmi nie sú len útulky, ale aj verejnosť a teda ľudia, ktorí chcú pomáhať, pretože zapojiť sa môže naozaj každý. Stačí len hľadať spôsoby, ako, a nie dôvody, prečo nie. Bohužiaľ, nie všetky útulky fungujú ako jeden tím. Mnoho z nás spolupracuje a pomáha si. Ale tak ako v každej oblasti, aj tu sa nájdu útulky či združenia, ktoré to so záchranou zvierat nemyslia úprimne a s tými my nechceme mať nič spoločné. Po tých rokoch a skúsenostiach už vieme vycítiť, kto aký je. Najhoršie je, keď sa do záchrany zvierat zapojí niekto, kto v nej vidí svoj vlastný prospech a sleduje niečo úplne iné ako poslanie pomôcť tulákom.
Mnoho psíkov či mačiek bez domova trpí zdravotnými problémami. Rieši vaše združenie aj spoluprácu s veterinármi? V zmysle zníženia cien za operačné zákroky, nižšie ceny medikamentov, lacnejšiu diagnostiku, skrátka sú veterinári naklonení spolupráci?
Áno. Našťastie aj na Slovensku sa nájdu veterinári, ktorí sú ochotní pomôcť nám vytvorením lepších cien a zliav. Veľmi si ich vážime, pretože dnes je ťažké nájsť kvalitného veterinára, ktorý má zároveň srdce na správnom mieste.
Akým spôsobom zabezpečujete finančné prostriedky? Ste plne závislí od sponzorov? Sú ľudia ochotní dávať zo svojho? Prispievajú pravidelne a je ich dosť?
Naše občianske združenie nepodporuje mesto ani štát. Všetky dary získavame od fyzických a právnických osôb a z dvoch percent daní. Zároveň vyvíjame rôzne aktivity – akcie, infostánky, zbierky – a máme aj benefičný obchodík, kde si môžete za finančný dar vybrať darček – napríklad tričká alebo potreby a hračky pre psíkov. Jednoducho sa usilujeme získať financie rôznymi spôsobmi, aby sme mohli pomáhať ďalej.
Máte nejaký nápad, víziu, ako by sa radikálne vyriešila neúnosná situácia preplnených útulkov a karanténnych staníc?
Ak mám byť úprimná, niekedy si myslím, že v dnešnej situácii ani riešenie nie je. To sú tie slabé chvíľky, keď si človek hovorí, či to vôbec má význam, či sa to niekedy skončí… Ale potom príde ďalší zachránený psík, fotka z nového domova, a to vás nakopne. Lenže zatiaľ čo my jedného zachránime, tak napríklad množiteľ vyprodukuje ďalších desať. Ideálne by bolo, keby ich ľudia prestali podporovať a nakupovať od nich šteniatka bez preukazu pôvodu. Sú síce za nižšiu sumu, ale za akú cenu!? Zvieratá trpia, sučky sú často len ako rodiace stroje, šteniatka bývajú choré a degenerované…
Ak chceme, aby sa tento krutý biznis skončil, musíme ho stopnúť my. Ak nebude dopyt, nebude ani ponuka. Ak chce niekto čistokrvné plemeno, nech si vezme psíka od chovateľa. Ak ale nechceme chovať a vystavovať, najlepšie je zájsť si po štvornohého priateľa do útulku, kde je od tridsať do stopäťdesiat zvierat, a určite si vyberieme. Ďalším riešením je spomínaná kastrácia a sterilizácia a hlavne neveriť mýtom. Napríklad že sučka musí mať raz šteniatka, ale viete si predstaviť situáciu, že každý sa rozhodne tú svoju nakryť? Jedna sučka môže mať aj osem a viac šteniat, čo s nimi všetkými? Je majiteľ sučky ochotný nechať si šteniatka? Preverí si poriadne podmienky nových majiteľov a bude sledovať, ako sa šteniatko má? Čo ak sa o rok ozvú, že psa už nechcú, lebo…
Vezme ho späť? Nedovoľte, aby šteniatka od vašej sučky plnili útulky… Viete, koľko máme mesačne telefonátov, že „naša sučka má šteniatka a my nevieme, čo s nimi“? A nejde len o krížence, ale aj o rôzne plemená psov! Majiteľ si myslí, že zarobí, nakoniec nevie predať ani pod cenu a napokon ani darovať! A potom vydiera utrácaním. A o rok sa situácia opakuje, lebo nie je ochotný sučku ani ustrážiť a ani sterilizovať. Ľudia by si mali uvedomiť, že situácia je kritická a viac ako zlá. A je len na nás, či sa zmení. Ak by sa celý rok nenarodilo ani jedno šteniatko, bolo by to len a len plus. A ak by sme pri výbere psa dali prednosť útulkáčovi, alebo psovi s preukazom pôvodu, výrazne by sa znížil počet množených a neskôr nechcených psov.
Kastrácia je naozaj výborným riešením a prevenciou pred nežiadúcim prílevom ďalších a ďalších psov. Nebol by zaujímavým riešením kastračný program ako stáž pre študentov veterinárnej medicíny?
V útulkoch by pomohli kastrovať zvieratká, vynaložené financie by boli minimálne a zároveň by budúci veterinári získavali potrebnú prax. Je to skvelá myšlienka, už ju len zrealizovať a hlavne sa stretnúť s pochopením zo strany vlády, majiteľov psov a aj veterinárov. Problém je, že sa zvieratá množia aj vedome a týchto ľudí je ťažké donútiť dať zviera kastrovať. Nehovoriac o problematike rómskych osád, kde je v niektorých veľké množstvo zvierat. Ale viete, odkiaľ? Väčšinou z mesta. Keď sa niekto rozhodne zbaviť svojho zvieraťa, tak mu nenapadne riešenie psíka darovať alebo ponúknuť na adopciu, ale radšej ho bezcitne vyhodí za dedinou. Psík sa pripojí k psom v osade a už sa len medzi sebou množia a množia a množia…
Aký máte názor na osvetu? Je dostatočná? Nie je neskoro poukazovať na činy, keď sa už stanú? Nepomohla by prevencia, napríklad na školách?
Mnoho útulkov či občianskych združení chodí aj po školách, robia prednášky, informujú školákov a študentov o tejto problematike. Najideálnejšie by bolo, ak by sa táto tematika zaradila priamo do učebných osnov a tým podchytila vo veľkom rozsahu.
Máte aj vlastného psa, alebo vám pri toľkej starostlivosti o ostatných neostáva čas?
Mám Džinku, Dinka a Debbynku. Je pravda, že na ne niekedy ostáva menej času, čo mi je potom aj ľúto, ale usilujem sa im to vynahradiť. Ešte by som poznamenala, že bývam v byte a mám troch psíkov a popritom robím aj dočasnú opateru. Dočasná opatera je opatera pre opustené zviera väčšinou na čas, kým si nenájde nový domov. Takýchto opatrovníkov hľadáme neustále, pretože opustených zvierat je veľa, útulky sú často preplnené a tuláčik nemá kam ísť. Ďalšou skupinou sú malé šteniatka či mačiatka, zranené zvieratá alebo také, ktorým pobyt v útulku môže ubližovať psychicky – predsa len nie každé zviera to v útulku zvláda – alebo v období zimy mrzne. Budeme radi, ak sa k nám pripoja aj ďalší, opatrovníkov je vždy málo. Finančné náklady na zviera vždy preplatíme. Smutné je, že je veľa ľudí, ktorí bývajú v domoch, majú priestory, ale nepomôžu. Prečo? Je to ľahostajnosť? Alebo neschopnosť obetovať kúsok svojho času pre niekoho, kto to potrebuje? Neviem. Keď to môžem napríklad ja, ako aj mnohí ďalší, robiť popri svojich troch? Mať tak dom…
Ak by ste mali jediné želanie pre všetkých zvieratká v núdzi, čo by ste si želali?
Želala by som si, aby každé zvieratko našlo svoj domov, kde sa bude mať už len dobre, kde sa stane členom rodiny a kde bude môcť svoj psí život v pokoji a bez strachu dožiť až do konca. Mojím najväčším želaním vlastne je, aby zvieratká v núdzi ani neexistovali. Aby bolo doslova nemožné, že by nejaké skončilo na ulici alebo v útulku. Aby počet zvierat neprevyšoval dopyt po nich. Lenže to by sa muselo najprv zmeniť myslenie a postoj ľudí a to je asi viac ako nereálne, keďže si často nevieme vážiť ani vlastný život, nehovoriac o cudzom a dokonca o zvieracom…
Potom je riešenie už iba v naozaj tvrdých zákonoch, ktoré budú ľuďom doslova linkovať, ako sa majú správať k živým bytostiam, a ktoré by obmedzovali okrem iného aj možnosti chovu či množenia psov. Asi by nebolo zlé, ak by potenciálni záujemcovia o vlastnenie zvieraťa museli naň získať „vodičák“, ako to funguje pri ovládaní vozidla. Zviera by nemohol vlastniť ktokoľvek, kto chce, ale bolo by to kontrolované. No myslím, že takýchto tvrdých a účinných pravidiel sa tak skoro nedočkáme, keďže naša vláda bohužiaľ nevie vyriešiť ani problém s poľovníckym zákonom, podľa ktorého môže poľovník beztrestne usmrtiť psa, ani problém v oblasti ochrany zvierat – na Slovensku máme stále karanténne stanice, kde sa zvieratá utrácajú, nevieme si poradiť s tyranmi zvierat, absolútne sa nerieši nedodržiavanie zákonov hlavne v obciach, keď je zviera na reťazi dlhej pár centimetrov alebo v malom koterci. Nehovoriac o prípadoch krutého týrania zvierat, ktoré sú mediálne známe a páchatelia sú nepotrestaní alebo