Anna Nagyová založila a prevádzkuje občianske združenie Psia duša
Vydané 13. 2. 2010 KORZÁR
Jednou z aktuálnych tém súčasnosti je problém túlavých či týraných psov, ktorým osud poznačili nezodpovedným, ba niekedy až neľudským zaobchádzaním ich majitelia. S týmto trendom sa snažia niečo urobiť dobrovoľníci, ktorým nie sú psie osudy ľahostajné. Jednou z nich je Košičanka Anna Nagyová, známa aj ako “Psia duša”. Spočiatku bojovala za psie lepšie zajtrajšky sama, dnes je predsedníčkou občianskeho združenia, zameraného na pomoc túlavým psom. O tom, ako sa k tomu dostala, ako dokáže túlavým psom pomáhať, ale aj o smutných, či veselých príbehoch, sme sa s ňou pozhovárali.
U A. Nagyovej je láska k zvieratám samozrejmosťou odmalička. “O problematiku opustených zvierat sa zaujímam zhruba osem rokov. Už ako dieťa som začala ‘zachraňovať’ psíkov z ulice a to tak, že som ich brávala k sebe domov. Vždy som snívala o tom, že raz budem mať svoj útulok,” spomína. Neskôr začala pomáhať v košickom útulku, spolupracovala s ním štyri roky. “Už popri tejto činnosti som v auguste 2006 založila internetovú stránku – projekt Psia duša. Na stránke sa začali inzerovať psíkovia z celého Slovenska, ktorí potrebovali nové domovy. Z útulkov, ale aj od súkromných osôb. Pracovala som celé dni a noci, aby sa stránka dostala do povedomia ľudí a aby sa projekt rozbehol.” Jej horlivosť čoskoro priniesla výsledky. Pravidelní používatelia internetu, ktorí navštevovali slovenské internetové portály, sa s odkazmi na stránku “Psej duše” stretávali čoraž častejšie.
Časom sa však takáto forma pomoci ukázala ako nepostačujúca a A.Nagyová sa rozhodla, že dá svojim aktivitám oficiálnejší punc. “O tom, že založím občianske združenie ma presvedčil psík Jackynko. Jacky bol nájdený pri opustenej lavičke, na zastávke na Sečovskej ceste v Košiciach. Ležal tam celý deň, nikto si ho ani len nevšimol. Ľudia sú mnohokrát ľahostajní a sebeckí…” Všimla si ho však mladá okoloidúca, ktorá zohrala pri myšlienke založenia združenia nenápadnú, no nenahraditeľnú úlohu. “Až k večeru išla náhodne okolo kamarátka Janka Brossmannová, terajšia členka OZ Psia duša. Okamžite mi zavolala. Jack bol pravdepodobne zrazený autom, alebo zbitý ‘človekom’. Potreboval nákladnú operáciu, ktorá stojí viac ako 10 000 Slovenských korún. Vtedy som si uvedomila, že takýchto prípadov bude ešte veľa a nechcem, aby psy umierali len preto, že nebudeme mať financie. V tom čase som si financie požičala, pomohli mi veľmi dobrí ľudia. Inak by sme to nezvládli. Neexistovala organizácia, ktorú by som mohla požiadať o finančnú pomoc alebo taká, ktorá by sa podobným prípadom venovala. Teraz je už Jackynko v novom domove a je šťastný.” Táto záchrana psieho života tak ukázala, že občianske združenie bude pre zháňanie financií na podobné prípady nevyhnutnosťou.
Občianske združenie Psia duša vzniklo v marci 2008. Mnoho ľudí si myslí, že ide o útulok s vlastnými priestormi. To je však omyl. “Fungujeme na báze dočasných opaterí. Nie sme klasický útulok a ani na stránke sa neobjavujú zvieratá len z jedného útulku.” Na internetovej stránke projektu je zobrazená databáza psov z viacerých útulkov, či karanténnych zariadení. Štvornohých miláčikov občianske združenie nepredáva, ale daruje, alebo daruje za adopčný poplatok. Závisí to od konkrétneho útulku, v ktorom je pes umiestnený. Niektorých psov ponúkajú aj súkromné osoby. “Psíkov u nás inzerujú, keď si už toho svojho nemôžu ďalej nechať a podobne. Avšak títo ľudia by si mali uvedomiť ešte pred kúpou psíka, že je to záväzok na celý život Mali by byť zodpovednejší. Potom by na svete nebolo toľko opustených zvierat,” prízvukuje A.Nagyová. Projekt Psia duša je teda neziskový. Náklady na zverolekársku starostlivosť, prevádzkovanie stránky, infostánkou občianskeho združenia, či akcie “Deň Psej Duše”, kedy sa pohromade stretnú všetci členovia projektu aj so psami a ich novými majiteľmi, teda hradia z darov fyzických, či právnických osôb.
V ponuke internetovej stránky projektu je aj kolónka straty a nálezy, kde môžu majitelia svojich stratených psov nájsť. Občianske združenie sa zameriava aj na zháňanie finančnej podpory pre niektoré zariadenia, či konkrétne psie prípady, ako tomu bolo vo vyššie spomínanom prípade zraneného psa Jacka. Pri tak širokej sfére pôsobnosti, členovia “Psej Duše” samozrejme potrebujú množstvo kontaktov, spoluprác s útulkami. “Spolupracovať s nami môže každý útulok. Väčšina nám posiela pravidelne ponuku psíkov na uverejnenie.” Ako ďalej A.Nagyová hovorí, snahy členov občianskeho združenia niekedy kazia karanténne služby. “Karanténne stanice, ale aj asanačné služby ako napríklad tá v Košiciach o spoluprácu veľmi záujem nemajú a zvieratá utrácajú. Väčšinou sú v správe mesta, teda skôr ide o to, aby sa mesto doslova zbavilo opustených zvierat z ulíc. Nejde im o skutočnú záchranu. Väčšina ani nemá internetovú stránku, alebo nám ani neposiela ponuku zvierat, ktoré momentálne v záchytnej stanici majú. To je dosť veľký problém, pretože nikto nikdy nevie, kedy môžu odchytiť aj jeho psíka a dotyčný ani nevie, kde ho má hľadať. Zároveň dané zviera nedostane šancu na adopciu, lebo sa o ňom nikto nedozvie. Pár dní je strčený v koterci a potom ho čaká smrť..,” tvrdo kritizuje A.Nagyová.
Psy sa na ulicu dostanú najmä po lete, kedy si ich vnúčatá prinesú ako dary od starých rodičov do mesta a nevedia sa o ne starať a ďalším “klasickým” obdobím je povianočný čas, kedy ostanú bez strechy nad hlavou z podobných dôvodov. Stále však ide o nezodpovednosť ľudí – ich majiteľov. “Zviera sa dostane na ulicu, pretože sa ho zbavia nezodpovední a bezcitní ľudia. Za zviera by mali mať zodpovednosť a keď si ho zaobstarajú, tak sú povinní sa o neho aj príkladne postarať. Nie vypustením a vyhodením. Zároveň by nemali mať šteniatka, teda ak vlastnia fenku, tak ju buď ustrážiť v čase hárania, alebo ju dať sterilizovať. Na Slovensku je oveľa viac opustených zvierat ako záujemcov o ne. Je potrebné tento stav znížiť, ale nie utrácaním, no zodpovedným prístupom.”
Umiestňovanie psov do domovov nových majiteľov nie je jednoduché. “To však neznamená, že sa majú utrácať. Je potrebné ich propagovať, robiť osvetu, inzerovať, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí. To presne robíme my – spolupracujeme s médiami, tlačou a podobne. Nečakáme, že sa záujemcovia o psíkov budú ozývať sami od seba. Chce to veľa práce, ale o tom to je..” Presné štatistiky, či percentuálne úspešnosti umiestnení zvierat z dôvodu propagácie psov z celého Slovenska nemajú. Je však slušná a občianske združenie Psia duša je pre mnohých psov často aj záchrancom života. V ponuke “Psej Duše” možno nájsť aj hendikepovaných psov, ktorí by boli inak predurčení k utrateniu. “Aj tie majú predsa právo na život. Nehovoriac o tom, že zvieratko hendikep nevníma ako človek. Darí sa nám umiestňovať aj niektoré z nich. Väčšinou nájdu nové domovy v zahraničí – Rakúsko a Nemecko, ale postupne sa záujem rozbieha aj na Slovensku.”
O psov majú záujem rôzne druhy ľudí. Niektorí jednoducho hľadajú nejakého psa ako spoločníka, iní sa ich takto pokúšajú zachrániť. Záujemcov si však musia preverovať. “Ozvú sa totiž aj kšeftári, či ‘množitelia’. Takže útulky sa snažia vyberať zo záujemcov len tých vhodných, poprípade ich usmerniť. Ľudia by si nemali vyberať zvieratá podľa výzoru, ale podľa povahy,” upozorňuje na ďalší fakt A.Nagyová. Jej ako osoby sa zlé zaobchádzanie so zvieratami bytostne dotýka. “Pri pohľade na opustené zviera mi je smutno a cítim zároveň hnev. Smútok preto, že to zviera za to nemôže, je bezbranné a niekto sa ho vzdal pričom ono nechápe prečo. Na druhej strane mám veľký hnev na ľudí, ktorí toto dokážu urobiť. Ak k zvieratám nemajú vzťah, na čo si ich zaobstarajú ? Ak ten vzťah majú, tak ako ho môžu len tak bez mihnutia oka opustiť ?”
Tieto pocity v nej zvýrazňujú smutné psie osudy, s ktorými sa stretáva. Spomenula dve z tých, ktoré jej najviac uviazli v pamäti. “Pred pár dňami som mala telefonát ohľadom psíka, ktorý ležal v priekope v obci Vajkovce. Ležal tam a bolestivo stonal. Bol strednej veľkosti, starší psíček. Mal bolesti a bol v zlom stave – strašne vychudnutý. Ležal tam vraj dva dni a nikto mu nepomohol. Starostka o ňom tiež vedela, okná jej kancelárie sú oproti – to nám ukázali obyvatelia. Psík ležal v bolestiach, plakal tak nahlas, že to nebolo možné nepočuť a napriek tomu mu nikto nepomohol a nezavolal. Ani starostka. Toto sú ľudia ? Ako sa na to mohli nečinne pozerať a byť tak ľahostajní k tvorovi, ktorý trpí ? Toľko krutosti naozaj nemá nikto, len ľudia..” Nepomohlo ani ošetrenie zverolekára, ktorý s OZ Psia duša spolupracuje. Na druhý deň následkom zrážky s autom podľahol. Ďalší z prípadov, ktoré spomenula žiaľ rovnako nedopadol dobre. “Šlo o psa menom Kasper. Bol nájdený vychudnutý a zanedbaný podpredsedkyňou OZ Psia duša Miškou Kandráčovou. Bol už starší a vo veľmi zlom stave. Chceli sme ho zachrániť, denne sme s ním chodili na infúzie. Napriek intenzívnemu boju sa to však nepodarilo a umrel,” spomína A.Nagyová so žiaľom.
Okrem množstva smutných prípadov sa však stretáva aj s veselejšími, teda tými, ktoré jej dodávajú chuť a silu aktivitami združenia bojovať. “Šteniatka Bak a Bonka boli nájdené opustené v Haniske. Niekto ich tam pravdepodobne vyhodil v zime. Nádherné, trošku zanedbané, ale raz dva sa dali do poriadku. V súčasnosti sú už v nových domovoch. Podobne nás nedavno potešila fenka Bibinka. Našli ju opustenú pri benzínke v Sečovciach, tam prežila pár dní. Keď sme sa o nej dozvedeli, vyrazili sme pre ňu. Bola chudučká, ale pribrala a teraz sa už teší zo života s novou paničkou a novou psou kamarátkou.” Takýchto veselých príbehov možno nájsť na stránke projektu omnoho viac. A.Nagyová chce ľudí touto cesto vyzvať, aby sa zapájali a zastavili tak nepriaznivý trend. “Situácia je veľmi zlá a ak sa nezmení prístup ľudí, tak bude vždy len horšia a horšia. Do budúcna by sme chceli na východe vybudovať menší azyl, kde by mohlo byť viacero psíkov naraz. Tým by sme mohli pomáhať ešte viac. Na východe je veľmi zlá situácia a útulkov je tu málo. Sú tak neustále preplnené a niektoré ani neprijímajú nové zvieratá,” uzavrela plánmi do budúcna slečna, ktorú psie duše skutočne zaujímajú.